reklama

Je ľahké žiť pod bremenom šťastia?

Ešte stále si pamätám svoje pocity, keď mi prvýkrát dočítali detskú verziu knihy - Rozprávky tisíc a jednej noci. Bolo to už dávno a ja som vtedy trávil prvé školské prázdniny na dedine u starých rodičov. V ten deň von za oknom besnela poriadna tatranská letná búrka. Chalupa mojich starých rodičov sa otriasala v základoch a ja som sa rozhodol, že aj ja sa chcem ako Aladin dostať do tajomnej jaskyne, aby som si mohol priniesť zázračnú lampu a nejaký ten poklad k tomu na vrch. Večer som všetkým oznámil môj zámer vydať sa na cestu za pokladom. Keď to počula stará mama, huncútsky sa rozosmiala a povedala: "No, už len toľkého šťastia nám chýbalo. Len choď! Aspoň bude začo nakúpiť uhlia a dreva na zimu ..."

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)
Obrázok blogu

Austrália 2006: Robotník na geologickej vrtnej súprave v austrálskej buši.

Ráno som si pobalil všetky potrebné veci, bez ktorých by som si vtedy svoj prázdninový život nedokázal predstaviť. Do sieťovky, v ktorej stará mama nosila čerstvo upečený, voňavý chlieb z dedinského konzumu, som si vložil obuvnícke kladivko, s ktorým starý otec koval kosu. Potom to boli prázdne červené bakelitové škatuľky od jeho holiaceho krému Barbus a fľašu od malinového sirupu naplnenú vodou. Starká mi natrela na hrubo ešte stále teplý chlieb s chutným maslom, nakrájala cesnak a prinútila ma vypiť pohár horúceho mlieka až do dna. Starý otec vytiahol zo zadného vrecka montérok čierny ošúchany pudilár a dal mi jednu korunu, so slovami: " ...tu máš, aby si mal po ceste na pivo!". A tak, som potom mohol konečne vyraziť.

Sieťovka zahrkala a ja som odhodlane vykročil z chalupy. Moja cesta však netrvala dlho. Keď som došiel k bráničke dvora v sprievode kotkodákajúcich sliepok a jedného nebezpečného kohúta, so sklamaním som zistil, že ju nemôžem otvoriť. Starká totiž hneď ráno privrela a zamkla drevenú bráničku so škrýpajúcimi pántami, aby som nebodaj naozaj neodišiel a kľúčik zavesila vysoko na hrdzavý klinec v plote. Na kľúčik by som vtedy nedočiahol, ani keby som si podložil drevený stolček, na ktorom som mával uloženú zaváraninovú fľašu so žabou z dedinského potoka. Moje putovanie za šťastím sa rozplynulo ako para nad hrncom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Nepál 2008: Podomový predavač curry korenia v mestečku Bhaktapur.

Od toho skľučujúceho momentu som musel prečítať ešte veľa rozprávkových knižiek, kým prišiel ten deň, aby som si dokázal kľúčik hompáľajúci sa medzi nebom a zemou zvesiť sám a bráničku otvoriť podľa vlastného rozhodnutia. Keď ten zázračný okamih prišiel, na lietajúce koberce, čarovné prútiky, sedemíľové čižmy a stromy, ktoré rodia zlaté jablká, som už neveril. Ostal som však navždy nadšený rozprávkovou skutočnosťou, že na každej ceste za šťastím a spokojnosťou striehne množstvo zlých škriatkov, obrov, čarodejníc, kráľov, gazdov a ostatných grázlov, ktorí znepríjemňujú život všetkým hľadajúcim ľuďom, ale nakoniec ostanú navždy právom porazení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

DR Congo 2008: Negramotní kopáči ciest v konžskom pralese.

Keď mi už nič a nikto nebránil otvoriť si bráničku podľa vlastného uváženia, vydal som sa v očakávaní na svoju veľkú cestu aj ja. Najprv som prešiel už známym chodníkom pomedzi humná až na okraj dediny, kde začínali lúky. Tam som našiel iný chodník a ten ma priviedol do lesa. Cez les som sa dostal do dolín a odtiaľ do vysokých hôr. Na ich vrchole som uvidel, že chodník ani tu stále nekončí, skôr naopak. V následujúcej doline podo mnou sa mení na cestu, ktorá sa kľukatí a rozvetvuje na mnoho ďalších vzdialenejších a ešte väčších. Hotové bludisko, ale ani z tej výšky nebolo možné s istotou povedať, ktorá cesta za šťastím je ta pravá a správna. Napadlo ma, že mnoho pútnikov už muselo kráčať tade predo mnou, lebo žiadna cesta nemôže vzniknúť len tak sama od seba, pokiaľ na ňu nevykročí ľudská noha. A bola to pravda.

Rýchlo som zistil, že takmer všetky cesty sú už plné ďaľších ľudí. Neisto som sa zamiešal do tiahnuceho davu. Napočiatku sa mi zdali všetci ľudia odlišní a cudzí. Mali rôznu farbu pleti a rozprávali mnohými cudzími jazykmi. Postupne som si začal všímať, že všade na svete sú niektorí ľudia nesmierne bohatí, iní zase až hriešne chudobní. Tiež som zistil, že ľudia môžu byť stále chorí a iní zase úplne zdraví. Stretol som ľudí hladných, sýtych, ale aj večne nenažraných. Mnohí, hoci nevedeli čítať ani písať, dokázali však vytvoriť krásne alebo zaujímavé veci svojou silou a zručnosťou. Videl som, ako múdri sa opájaju svojou múdrosťou a hlúpi zase svojou hlúposťou. Niektorí ľudia sa smejú, iní utápajú vo vlastných slzách žiaľu. Mnohí chceli byť králi, ale bolo veľa aj takých, ktorí si želali slúžiť iným. Všetci títo ľudia kráčali spoločne cestami a nikto nikoho nikdy nemohol obísť. Z tohoto dôvodu sa niektorí spriatelili na večnosť, iní sa zase znenávideli na život a na smrť. Našli sa aj takí, ktorí si nikoho nevšímali, ale pritom sa trápili, že sú vždy opustení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Betlehém 2006: Obchodníci v arabskej štvrti.

Ľudia na svojich cestách za šťastím spoznávali, čo je to láska a nenávisť, hojnosť a bieda, dobro a zlo, a že zarobiť si na chlieb každodenný je poriadna drina. Čas ich naučil chápať, že neustála možnosť voľby akú cestu si zvoliť - vybrať, je veľmi unavujúca a často sprevádzaná sklamaním a vnútornou bolesťou. Všade som stretol aj takých ľudí, ktorí sa rozhodli radšej kradnúť ako pracovať, ničiť než budovať a radšej iných týrali, než aby ich milovali. Aj napriek rôznym prístupom ľudí k životu dnes už viem, že všetci bez rozdielu túžia nájsť to isté - pokoj a šťastie. Aby ľudia našli svoje šťastie, sú v jeho mene schopní pokúšať Čerta - Diabla, vzývať Pána Boha, alebo sa iba sebavedomo spoliehať na svoj vlastný rozum.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Thajsko 2007: Starena predávajuca varenú ryžu na rieke v Bangkoku.

Každý človek, mi svojím prístupom k veci pripadá jedinečný a každý má svoj obdivuhodný spôsob života. Zvláštne však je, že bežné okamihy šťastia a pokoja u každého ľudského stvorenia zanikajú veľmi rýchlo a nikdy sa nedajú cielene natrvalo uchovať. Večná túžba po šťastí mi pripadá ako bremeno, ktoré nás núti na cestách životom hľadať samých seba a pokiaľ sa nám to nedarí, nedokážeme spočinúť v pokoji. Núti ma to uvažovať, rozmýšlať a meniť seba samého, aby sa aj mne s pomocou iných ľudí raz podarilo nájsť svoje šťastie, navždy ukotvené v pokoji. Budem sa o to snažiť dovtedy, pokiaľ nespočiniem pred bráničkou, o ktorej viem, že keď ňou prejdem nebudem sa už môcť nikdy vrátiť späť…

Obrázok blogu

Izrael 2006: Židovský pútnik v Jeruzaleme oddychujúci pri Múre nárekov.

Palo Lajčiak

Palo Lajčiak

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aj keď zvyčajne pracujem ako geológ, baví ma dokumentárna fotografia. Všímam si obdivuhodné spôsoby, akými človek dokáže žiť svoj vlastný život a niektoré z nich sa snažím navždy uchovať v podobe fotografického obrazu a publikujem na svojej stránke:lonelygallery.com Zoznam autorových rubrík:  DokumentCestopisFikciaÚvahaZaujímavosti

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu